Beginnings of Marxist historical thinking in Slovakia.

This book presents a complex picture of the universe and man from historical and contemporary perspectives, including philosophical, theological, and scientific perspectives. It consists of several papers by authors from various fields, and it is divided into three main parts. The first part addresses some interesting questions from the history of philosophy and theology; the second part focuses on contemporary astrophysics and astrobiology and the question of extraterrestrial life; the third part considers the ethical and environmental dimensions of these questions. (...) --------------------------- Received: 19/02/2023. Reviewed: 17/03/2023. Accepted: 30/03/2022. (shrink)

Obsah této studie se zaměřuje na mýtus o prvotním hříchu a jeho dopadu na encyklopedické práce v raném novověku. Jejím hlavním cílem je zde zodpovězení otázky do jaké míry byly encyklopedie tímto příběhem ovlivněny a následně popsat konkrétní změny, které byly tímto mýtem zapříčeněny. Hlavní pozornost je věnována zejména nejvýznamnějším anglickým encyklopedickým pracím v raném novověku a to Cyclopaedii (1728) od Ephraim Chamberse a Lexiconu Technicumu (1704) od Johna Harrise.

Kvalitný život ľudí v spoločnostiach značne závisí od ekonomiky, pričom vzhľadom na zabezpečenie humánneho a sociálno-ekonomického rozvoja ľudí a ľudskej spoločnosti súčasnú ekonomiku je potrebné humanizovať. V tejto súvislosti sa štúdia zameriava na dva dôležité predpoklady – renesanciu hlavného cieľa ekonomiky a humánny prístup k ľudským zdrojom, ktoré sa v súčasnej ekonomike zameranej na zisk a ekonomickú prosperitu, čoraz viac dostávajú do úzadia. Opiera sa o názory ekonóma L. von Mises, ale načrtáva aj názory súčasných ekonómov a predstaviteľov sociálno-humanitných (...) vied, ktoré sa stávajú podnetmi pre zamyslenie sa nad skutočnými dôvodmi pre renesanciu základného cieľa ekonomiky a tiež pre zabezpečenie humánnych prístupov k ľudským zdrojom, a napokon pre zreformovanie celej ekonomiky v prospech človeka. Tak, aby sa aspoň čiastočne priblížila k morálnemu ideálu, ktorý predstavuje model humanistickej ekonomiky. (shrink)

W niniejszym tekście analizuję tezy stawiane przez polskich antyewolucyjnych kreacjonistów, które w ostatnich latach zostały wyrażone nie tylko w publikacjach naukowych, ale także w ramach różnych form przekazu treści wiary religijnej oraz w publicznie prowadzonych dyskusjach, stanowiących istotny aspekt omawianej dziedziny. Celem artykułu jest określenie głównych składowych antyewolucyjnego kreacjonizmu oraz uchwycenie mechanizmów myślenia, które prowadzą do wewnętrznej niespójności formułowanych koncepcji a także niezgodności z wiedzą przyrodniczą, filozoficzną i teologiczną. Pokazuję jak wiele aspektów antyewolucyjnego kreacjonizmu zostało włączonych do podręczników katechetycznych, opublikowanych (...) w ostatniej dekadzie w Polsce. Stanowczo za dużo jest tam treści zawierających podstawowe błędy i zredagowanych w taki sposób, który nie służy budowaniu relacji między nauką a wiarą religijną. Ewolucjonizm kojarzony jest głównie ze skrajnym naturalizmem, zaś kreacjonizm z fundamentalistyczną interpretacją biblijnych opisów stworzenia i odrzucaniem teorii ewolucji. Zbyt mało uwagi zwraca się na naukowe postacie ewolucjonizmu oraz wartościowe nurty kreacjonizmu. Wynika to między innymi z braku konsultacji treści na stylu nauk przyrodniczych i teologii z tymi reprezentantami Kościoła katolickiego, którzy akademicko zajmują się problematyką interdyscyplinarną. (shrink)

Vyplývá z bezvadně provedeného důkazu také závazek počítat ve svém dalším rozvažování a jednání s jeho závěrem? V předložené studii se zabývám Hobbesovým Leviathanem coby „literární technologií“, která čtenáře staví do role autora v Leviathanu rozvíjené argumentace. V tomto smyslu kriticky navazuji jednak na interpretaci Hobbesova vědeckého stylu, kterou nabízejí S. Shapin a S. Schaffer, jednak na výklad Q. Skinnera, který se podrobně zabývá Hobbesovou rétorickou praxí. Nabízím tezi, podle níž se Hobbes v kontaktu se svým publikem nespokojuje s předvedením (...) vědeckého důkazu, nýbrž své čtenáře nechává na vytváření vědecké argumentace a jejím závěru osobně participovat. (shrink)

Studie ukazuje kontrast mezi ekonomickým přístupem jdoucím ve šlépějích Garyho Beckera a přístupem behaviorální ekonomie. Důraz je kladen na metodologické srovnání obou alternativ a vyhodnocení potenciálu, který má behaviorální ekonomie pro uskutečnění paradigmatické změny na půdě ekonomického myšlení. Ukazuji, že behaviorální ekonomii se dosud nepodařilo nabídnout teoretickou alternativu homo economicus. Také její potenciál pro dlouhodobé překonání teorie racionální volby v oblasti predikčního úspěchu, který je pro ekonomy standardním kritériem vyhodnocování teorií, může být omezený.

Tento článek usiluje o systematický popis teorie stylů myšlení a myšlenkových společenství polského mikrobiologa Ludwika Flecka. Článek se zabývá výchozím bodem jeho teorie: případovou studií tzv. Wassermanova testu. Následně je Fleckova teorie prezentována nejprve ve světle Struktury vědeckých revolucí Thomase Kuhna. Jsou zaznamenány některé podobnosti mezi oběma mysliteli. Přesto se Fleckova stanoviska od Kuhnových v některých důležitých ohledech liší. Na rozdíl od převládajícího názoru, tyto rozdíly zamezují tomu, aby byl Fleck považován za předchůdce Kuhna. Z těchto důvodů tento článek zmiňuje (...) také možnost prezentovat Fleckova stanoviska v jiném kontextu, jenž je pokládán za prospěšnější, a to francouzská epistemologie. (shrink)

Cieľom predkladanej state je pokus o upresnenie Kuhnovej teórie vedeckých revolúcií. Navrhujem rozlíšiť pojem vedeckej revolúcie, ktorý označuje sociologický fakt zmeny postoja vedeckého spoločenstva vo vzťahu k určitej teórii a pojem epistemickej ruptúry, ktorý označuje lingvistický fakt diskontinuity jazykového rámca, v ktorom je táto teória formulovaná. Analýzou zmien jazykového rámca možno získať klasifikáciu epistemických ruptúr na štyri typy, nazvané ideácia, re-prezentácia, objektácia a re-formulácia. V stati je každý z týchto typov epistemických ruptúr ilustrovaný na sérii príkladov z dejín fyziky. (...) Uvedené typy epistemických ruptúr úzko súvisia s vedeckými revolúciami. Klasifikácia epistemických ruptúr sa tak dá použiť ako východisko pri klasifikácii vedeckých revolúcií. Jednotlivé revolúcie možno klasifikovať podľa toho, akého druhu je epistemická ruptúra, ktorá príslušnú revolúciu sprevádza. (shrink)

Tato studie recenzuje knihu: Charles CAMIC - Neil GROSS - Michèle LAMONT, Social Knowledge in the Making. Chicago: University of Chicago Press, 2011, a zasazuje ji do kontextu současných úvah o proměnách výzkumné praxe sociálních věd, akademické kultury, stylů myšlení a psaní. Pokouší se analyzovat v knize ohlašovaný „obrat k praxi" a ukazuje, nakolik samotné výzkumné praktiky v sociálních vědách ovlivňuje neexistence „standardních" forem, způsobů či stylů bádání. Detailně jsou představeny rovněž výchozí myšlenky takzvané „nové" sociologie idejí, jež stojí v (...) pozadí celého projektu analýzy sociálních praktik projevujících se v procesech „produkce, evaluace a aplikace" sociálního vědění. Jako klíčová se ukazuje potřeba nově promyslet samotnou koncepci „profesionalizované" sociální vědy, jež byla v dřívějším vývoji odmítnuta jako morálně i prakticky neudržitelná, neboť s demokratizací výzkumného procesu a proměnou vztahu mezi sociálními vědami a jejich publikem se stále zřetelněji projevuje, že s odklo- nem od konceptu profesionální sociální vědy se veřejná irelevance sociálního vědění spíše stále více prohlubuje. (shrink)

Vzhľadom na potrebu zabezpečovať vyvážený socioekonomický rozvoj a uspokojovať potreby obyvateľov Zeme bez toho, aby pritom bolo ohrozované uspokojovanie potrieb budúcich generácií, je zdôvodnená potreba transformácie ekonomiky na udržateľnú. Na základe teoretickej analýzy vedeckých štúdií a ďalších literárnych zdrojov je v štúdii zdôvodnené, že udržateľná ekonomika predstavuje odklon od neoklasickej paradigmy a spája sa s holistickou paradigmou, novou globálnou rozvojovou paradigmou – paradigmou trvalo udržateľného rozvoja. Potvrdením smerovania k udržateľnej ekonomike je vznik nových trendov ekonomického myslenia, nových ekonomických modelov (...) a tiež niektorých nových ekonomických iniciatív. (shrink)

ABOUT WEAK AND STRONG EMPIRICAL NECCESSITY. CATEGORICAL, DISPOSITIONAL PROPERTIES AND LAWS OF NATURE Pohľady na empirickú nevyhnutnosť možno rozdeliť do dvoch skupín: teórie slabej nevyhnutnosti a teórie silnej nevyhnutnosti. Do prvej teórie patria koncepcie, ktoré uvažujú svet zložený z pasívnych vlastností, akými sú kategorické vlastnosti. Za zmeny vo svete sú zodpovedné zákony prírody, ktoré sa od možného sveta k svetu líšia, a preto aj prejavy týchto vlastností sú odlišné. Druhú teóriu, teóriu silnej nevyhnutnosti, zastávajú filozofi, ktorí predpokladajú existenciu silovo (...) aktívnych vlastností, dispozícií. Práve tieto sú zodpovedné za zmeny vo svete, a vo všetkých možných svetoch sa prejavujú nevyhnutne rovnako. Autor argumentuje v prospech existencie dispozičných vlastností a tvrdí, že dispozičný výklad sveta netrpí modálnymi absurdnosťami, ktorými trpia teórie slabej nevyhnutnosti. Hoci aj dispozičné teórie majú svoje problémy a hlavne mysterióznosti, ktoré môžu viesť až do metafyziky dispozičných monád. Kľúčové slová: dispozičné vlastnosti, kategorické vlastnosti, modality, nevyhnutnosť, zákony prírody. (shrink)

Populizmus dnes predstavuje často skloňovaný pojem tak na akademickej pôde, ako i na samotnej politickej scéne, v médiách a medzi laickou verejnosťou. Skutočnosťou je, že hoci v našej spoločnosti tento pojem používa takmer každý, len málokto vie, čo vlastne znamená. V tomto článku sa preto budeme zaoberať otázkou, ktorá sa stala predmetom analýz mnohých teoretikov, otázkou, čo je to populizmus. Jedným z tých teoretikov je Ernesto Laclau (1935–2014), ktorý populizmus nechápe ako ideológiu, ale ako istú stratégiu resp. spôsob komunikácie. V (...) prvej časti nášho článku vymedzíme pojem „populizmus“, pričom upozorníme na jeho viaceré rozličné interpretácie ako aj na to, aké je jeho spoločné základné analytické jad­ro. V nasledujúcich častiach článku sa už zameriame na analýzu populizmu podľa Ernesta Laclaua. Cieľom nášho článku je teda analýza teórie populizmu podľa E. Laclaua v kontexte súčas­nej situácie na domácej i svetovej, nielen politickej scéne. (shrink)

Cieľom, ktorý premýšľa táto štúdia, je zápas o zmysel (deštrukcie) dejín metafyziky odohrávajúci sa na pozadí reflexie filozofického odkazu Parmenida. Leitmotív problému sa spája so zmyslom (deštrukcie) dejín metafyziky ako západnej ontológie (Heideggerova pozícia); identifikáciou platonskej (metafyzickej) tradície ako falošného vedenia nazerajúceho v pravde existujúce jestvujúcno, ktoré sa vo svetle tézy o neexistencii absolútnej pravdy a jej explikáciou stáva konkrétnym výkonom časového a konečného ľudského bytia (pozícia Nietzscheho). Nietzsche a Heidegger poukazujú na to, že prvým momentom, ktorý si musíme uvedomiť (...) je, naša (metafyzická) schopnosť teoreticky fundovať zmysel sveta. Na tejto ambícii je následne vybudovaná celá naša duchovná tradícia. Nietzscheho kritika Parmenidovho spôsobu myslenia znamená skôr kritiku domyslenia jeho základných predpokladov v platonskom variante metafyziky. Takto koncipovaná kritika je prijateľná rovnako pre Heideggera. Spor nastane až vo finálnom zmysle dejín metafyziky – zatiaľ čo Nietzsche ich vidí ako zavŕšenie morálneho videnia sveta a teda ako problém kritiky metafyzikou maskovaného nihilistického rozmeru morálky, Heidegger vidí zavŕšenie dejín metafyziky ako bytostné zabudnutie (doslova zakrývanie) otázky bytia, teda ako problém ontologický. Čo ale Heidegger odmieta doviesť do dôsledkov, sú nihilistické konzekvencie svojej ontológie, odhalené a tematizované práve prostredníctvom Nietzscheho kritiky morálky, v ktorej je práve zabudnutosť bytia demaskovaná vo svojom (konečnom) nihilistickom rozmere. (shrink)

Článek se věnuje argumentu kluzkého svahu a otázce, jak jej identifikovat a hodnotit. Argument kluzkého svahu je využíván v rámci praktického uvažování a v dialogu, svou strukturou odpovídá negativnímu argumentu z důsledku, má v zásadě defeasibilní povahu a je často účinný při snaze přenést důkazní břemeno na stranu oponenta. Hodnocení argumentu kluzkého svahu je založeno na kontextu dialogu spíše než na hodnocení jeho deduktivní či induktivní správnosti.V příspěvku jsou představeny čtyři typy argumentu. Zaprvé argument kluzkého svahu typu sorites, jehož označení (...) odkazuje k paradoxu sorites neboli paradoxu hromady. Argument kluzkého svahu typu sorites je ve své podstatě kombinací argumentu ad absurdum a sofismatu polyzeteseos. Zadruhé kauzální argument kluzkého svahu, který se zakládá na předpovědi série událostí. Tento typ argumentu je často označován jako teorie domina či dominový efekt. Nicméně, ať už jej pojmenujeme jakkoli, zásadní pro jeho identifikaci, analýzu a hodnocení je fakt, že se jedná o předpověď budoucího stavu věcí. Předpověď více či méně pravděpodobnou, zakládající se na slabých či silných předpokladech. Zatřetí precedentální argument kluzkého svahu, který se objevuje v diskuzích o možnosti změny současného pravidla či platné normy. Argumenty založené na precedentu obecně souvisí s usuzováním na základě konkrétního případu. Precedentální argument kluzkého svahu využívá podobnosti mezi případy, a je tedy založen na analogii. A posledním, čtvrtým typem argumentu kluzkého svahu, kterému se příspěvek věnuje, je tzv. plný argument kluzkého svahu či kombinovaný argument kluzkého svahu. (shrink)

Ve svém příspěvku stručně shrnu obsah knihy Stevena Pinkera The better angels of our nature: Why violence has declined a podrobím Pinkerovu analýzu vývoje násilí v lidských dějinách kritice. Dosavadní kritika tohoto díla ukazuje nejen na to, že Pinkerův popis jednotlivých historických období se zdá být na některých místech tendenční, ale že jeho obecná teze o zvyšující se mírumilovnosti společnosti není ze statistického hlediska prokázána. Připojím také vlastní kritiku Pinkerem identifikovaných psychologických změn, které podle jeho názoru vedly k bezprecedentní mírumilovnosti (...) současného člověka. Představím argumenty, které zpochybňují buď to, že tyto psychologické změny skutečně probíhají (proměna směrem k femininním hodnotám péče a k větším empatickým schopnostem), nebo že tyto proměny souvisejí s úbytkem násilí (přechod k utilitaristické morálce a k abstraktnímu myšlení). (shrink)

Porod je významnou událostí na počátku života každého z nás. Období kolem porodu je kritickým obdobím pro budoucí zdraví ženy i dítěte, i celých dalších generací. Porod, a především jeho citlivá poporodní fáze, zároveň byl a je terčem různých kulturních zásahů a ustálených rituálních úkonů. Výrazné proměny v porodní péči nastaly s rozvojem chirurgie a oboru porodnictví a s následnou institucionalizací, technologizací a medicinalizací porodu. „Mužské“ porodnictví převzalo dominantní roli nad původní porodní asistencí, a to i u nekomplikovaných porodů. V (...) reakci na tyto změny vzniklo hnutí za přirozený porod. Také mezinárodní odborné organizace upozorňují na nebezpečí epidemie nadbytečných zásahů do porodu, které přináší fatální komplikace v současnosti i rizika pro budoucnost lidstva. Z globálního pohledu je nejvýraznějším faktem, že jen mizivé množství porodů proběhne za použití vlastního neurohormonálního řízení, s vlastním koktejlem „hormonů lásky“. Nadbytečné zásahy mohou vést k rychlému ovlivnění dalších generací prostřednictvím epigenetických změn (např. přímý vliv na plod ženského pohlaví in utero) a mezigenerační přenos mikrobiomu. Díky modernějším poznatkům nemůžeme zanedbat ani vliv stresových hormonů atp. umožňující mezigenerační přenos traumatu. Jsme schopni návratu či moderního vývoje k upřednostňování tzv. přirozeného porodu? Co vlastně znamená přirozený porod a kde jsou hranice mezi instinktivním chováním a kulturním podmíněním? (shrink)

Prezentowana tu książka jest poświęcona relacjom między filozofią a polityką, politycznemu zaangażowaniu filozofii bądź jej ucieczce przed owym zaangażowaniem. W moim ujęciu pytania o autowizerunek filozofa w XX wieku są pytaniami o jego uwikłania, i uwikłania jego filozofii, w politykę. Nigdy wcześniej filozofowie nie żywili takich nadziei na przemodelowanie społeczeństwa z pomocą polityki (i tym się różnili od licznych wcześniejszych utopistów) zgodnie ze swoją filozoficzną wizją jak właśnie w XX wieku. Jest to zarazem książka o tradycyjnych antynomiach i opozycjach filozoficznych: (...) bios teoretikos i bios praktikos, teoria i praktyka, myśl i działanie, interpretowanie świata i jego zmienianie, człowiek kontemplacji i człowiek czynu, wieża z kości słoniowej i zaangażowanie etc. etc. I dlatego, pisząc tu o autowizerunku filozofa, mam na myśli jego autowizerunek ujmowany z punktu widzenia polityki. Interesują mnie tu odpowiedzi na pytanie o stosunek między filozofią a polityką, bowiem to pytanie uważam dzisiaj z racji historycznych za fundamentalne. Dlaczego pytam tu o autowizerunek filozofa? Uważam, że w filozofii (pytającej o swoje uwikłania w politykę) sposób ujmowania siebie determinuje sposób ujmowania świata. Im bardziej filozofia zostaje odniesiona do „teraz”, tym wymaga większej precyzji, dokładniejszego usytuowania siebie w ramach dostępnych bądź wyobrażonych w kulturze możliwości. Autowizerunek to platforma, z której korzysta filozof, to pewien horyzont konstytuujący jego tożsamość, podający zakres możliwych do przyjęcia ról w kulturze. Zupełnie inny jest autowizerunek filozofa w filozofii odniesionej do „teraz”, a zupełnie inny w filozofii nastawionej na uniwersalność, wieczne i niezmienne prawa, na spoglądanie na świat sub specie aeternitatis. Kluczowe słowa w takiej perspektywie to choćby rewolucja intelektualna, przemoc, nowy świat, nowy człowiek, nowa era, zmiana, postęp, konstruktywny wkład, przyłączenie się i zaangażowanie czy wymogi chwili. Pytam tutaj o chęć wywoływania zmian politycznych mocą filozofii i poprzez filozofię jako narzędzie, pytam o filozofa jako politycznego „zbawcę” (Habermas o Martinie Heideggerze), o filozofa jako egzekutora wyroków historii dysponującego pełną świadomością doniosłości chwili, która nikomu poza filozofami nie może się w pełni odsłonić i ujawnić. Dlaczego jednak filozofia potrzebuje siły? Skąd bierze się jej odwieczne marzenie o wykroczeniu poza uniwersum teorii, myśli, kontemplacji - ku realnemu światu, w którym filozof działa? Książka ta w pewnej mierze stanowi analizę marzeń o filozofii działającej, o filozofii czynu - o filozofie przekonanym o swoim posłannictwie jako posłannictwie człowieka działania. Filozof działający to człowiek oddany wspólnocie - przekonany o politycznie sprawczej roli wypowiadanego, filozoficznego słowa; zwierciadlanym odbiciem tego ideału jest filozof oddany tekstowi, czyli (bezpośrednio) lekceważący społeczne powinności i zobowiązania — przekonany o politycznej i społecznej bezsilności tegoż słowa, skoncentrowany na dostarczaniu interpretacji kolejnych interpretacji tekstów filozoficznych. Jednak oprócz nich w perspektywie autowizerunku politycznego pojawiają się i inni: tekstualiści marzący o drobnych, choć społecznie wpływowych wspólnotach czytelników; wspólnotowcy pragnący działać poprzez filozoficzne słowo, a jednak zarazem pozbawieni złudzeń co do swojej historycznej skuteczności, poniekąd z góry świadomi, że tą drogą świata (przynajmniej w przewidywalnym horyzoncie czasowym) zmienić się nie da; miłośnicy tekstu budujący programy społecznej naprawy świata, a poszukujący wśród tekstualistów (na przykład genealogicznej czy dekonstrukcjonistycznej) „metody”, którą można by wprost zastosować w praktyce, na sposób działających w historii wspólnotowców. Tekst, wspólnota - to jedynie ogólne hasła wywoławcze mające ewokować pewne marzenia o miejscu filozofii i filozofa w kulturze. Z jednej strony stoi autowizerunek, w ramach którego naczelnym hasłem jest „robienie historii” (Emil Cioran) czy „robienie rewolucji”, z drugiej autowizerunek z naczelnym hasłem „robienia tekstów”, czyli bycia uważnym czytelnikiem tekstów filozoficznych i uważnym ich autorem. A oprócz tego, pomiędzy nimi, jest miejsce na autowizerunki pośrednie, mieszane i mniej czy bardziej skłaniające się ku któremuś ze skrajnych wyborów oraz na autowizerunki, których powyższe przeciwstawienie nie uchwytuje. Oba motywy mają do pewnego stopnia organizować prezentowaną książkę, ale nie mają stać się jakimś nowym kluczem pozwalającym na zupełnie nową odsłonę filozoficznego pejzażu. Stoi przecież za nimi długa, filozoficzna tradycja, korzystająca na przestrzeni dziejów z określeń pochodzących z różnych słowników. Kto powiedział, że filozofia ma „robić rewolucję”, tzn. gruntować ją i przygotowywać, promować i usprawiedliwiać, znajdować dla niej wielki intelektualny kontekst, stanowić jej awangardę i magazyn niezbędnych pojęć, legitymizować jej przemoc i uzasadniać jej terror, dawać jej broń w walce i podtrzymywać marzenia o jej nieuchronności, wyjątkowości, celowości i wartości? Kojeve, Heidegger, de Man, Sartre, Bataille (w analizowanych tu przeze mnie tekstach i w ściśle określonych okresach) - byli o tym przekonani. Dlaczego odpowiadał im właśnie taki autowizerunek? Co więcej - albo co innego - daje filozofowi „filozofia wspólnoty” niż „filozofia tekstu”, by sięgnąć do dwóch skrajności w ramach długiego continuum? Czym jest owa nadwyżka? Uczuciem spełnienia, świadomością realizacji marzeń, wcielenia w życie filozoficznych ideałów? Przejściem do świata rzeczywistego - a może wreszcie „pracą”, w mocnym sensie tego terminu? Jednak im filozofia była bliżej świata, tym większe rodziła napięcia. Tym większe miała wyrzuty sumienia. Kluczowy problem analizowanych tu propozycji filozoficznych można by podsumować tak: czy szukać przejść — a jeśli tak, to jakie powinny one przyjmować formy - między uniwersum. zagadnień filozoficznych a światem rzeczywistym? Jaka relacja wiąże filozofa ze światem realnym: z historią, postępem, zmianą? Kim jest filozof zanurzony w historii, kim jest filozof „robiący historię”? W jakiej mierze filozofia jest niezbędnym fundamentem społecznych transformacji i społecznych rewolucji? Jak związać filozofię z czynem i z działaniem? Jak związać spekulację i kontemplację z aktywizmem? Jaki stosunek wobec gwałtownych i radykalnych zmian w świecie społecznym ma zajmować filozof - i w jakim charakterze? Filozofa? Obywatela? Obywatela-filozofa? Czy umieszczać filozofię w głównym nurcie zmian społecznych - w ramach toczących się rewolucji — czy przyjmować w niej postawę wyczekującą, obserwującą, niezaangażowaną, która pozwala spoglądać na akcydentalne zawirowania świata rzeczywistego z perspektywy jego istoty? Czy filozofia ma brać na siebie odpowiedzialność za zmienianie świata? Czy ma się do niego dostosowywać, czy może wręcz je ugruntowywać, znajdując dla niego szeroki, metafizyczny kontekst? Spis treści Wprowadzenie. „TYRANIA HEGLA” I MYŚLENIE PONOWOCZESNE W KONTEKŚCIE PYTAŃ 0 AUTO WIZERUNEK FILOZOFA (9) „Uwolnić się od Hegla”? (10) Panorama (15) „Przyszłość świata” a „interpretacja pism Hegla” (24) Podsumowanie: filozof czynu, filozofia działania (27) Rozdział 1. Przykład wspólnotowy: Alexandre’a KOJEVE’A filozof zmieniający świat (FRANCUSKI HEGEL) (37) Antropologia, panowanie, niewola (41) Kojeve-Strauss: debata stulecia? (44) Filozof wedle Straussa (47) Filozof wedle Kojeve’a (50) Historia, filozofia, przemoc. „Humanizm” i „terror” (57) Rządzenie: zdolności i powinności (61) Kres historii (63) Podsumowanie (68) Rozdział 2. PRZYKŁAD TEKSTUALNY: DELEUZE’A 1 KLOSSOWSKIEGO FILOZOF TWORZĄCY TEKST (francuski Nietzsche) (70) „Jakiegoż to adwersarza, jakiegoś wroga należy pokonać?” (73) „Między Heglem a Nietzschem nie może być kompromisu” 77 Nietzsche, Freud, Marks 90 Historia i genealogia 96 Kwestia stylu 99 Rozdział 3. PRZYPADEK GEORGESA BATAILLE’A: MIĘDZY HEGLEM A NlETZSCHEM? 106 „Człowiek integralny” a działanie 110 Rewolucja, ekstaza, krew 115 W towarzystwie Nietzschego 124 Ekonomia nadmiaru 128 Rozdział 4. WOKÓŁ ZAANGAŻOWANIA. OD WSPÓLNOTY DO TEKSTU I DALEJ: SARTRE, BARTHES, BLANCHOT, FOUCAULT 133 „Umiłowanie mądrości” a polityka 133 Filozofia, polityka - tekst, wspólnota 136 Pisarze i piszący 138 „Co to znaczy pisać?”142 Pisanie - czysta bierność na marginesie historii? 151 Poza opozycję esteta/pisarz zaangażowany 157 Intelektualiści - władza 161 Książki-doświadczenia i książki-prawdy 166 „Tyrania prawdy”168 Rozdział 5. FILOZOF A CZASY PRZEŁOMU. FRANCUSKIE BURZE WOKÓŁ MARTINA HEIDEGGERA W PERSPEKTYWIE SPORU O MIEJSCE FILOZOFII W SFERZE OBYWATELSKOŚCI. 172 Początki 172 Heidegger - francuski „mistrz myślenia”180 „Czy można jeszcze wierzyć filozofom?” 184 Heideggera sen o przywództwie 188 Dyskusje, dyskusje 205 Specyficzna aura filozofa? 210 „Przyjdźcie do nas, a będziecie mogli przekuć waszą myśl w czyn” 230 Rozdział 6. WOKÓŁ PAULA DE MANA - EUROPEJSKIE PYTANIA O SŁOWA JAKO CZYNY 233 Kontekst europejski - rewolucja intelektualna 238 Nowy porządek, nowy początek 248 „Konstruktywne” podejście do rewolucji a „humanizm” 255 Europejski cień człowieka czynu 257 Ideologia estetyczna 262 Rozdział 7. W STRONĘ ESTETYKI EGZYSTENCJI: MICHEL FOUCAULT 266 „Dać żyjącym exempla...” 271 Kanta i Nietzschego „troska o siebie” 272 Etyka jako estetyka 283 Foucault, Kant i „ontologia teraźniejszości” 291 „Troska o siebie” jako praktyka wolności 302 Myślenie - niebezpiecznym aktem? 310 Bibliografia 313 SUMMARY 331 CONTENTS. (shrink)

Cieľom štúdie je analýza Rortyho hodnotenia Heideggera ako ironického teoretika. Rorty tvrdí, že úlohou filozofie je kritika filozofickej tradície, pričom Heidegger je mu v tomto zmysle inšpiráciou. Problémom však je, že Heideggerovi nejde o historicko-filozofickú interpretáciu dejín filozofie, ale len o filozofickú, a tú podriaďuje jedine vlastným filozofickým záujmom. Pre zodpovedné skúmanie hlavného problému je nevyhnutná Rortyho definícia a vymedzenie teoretického ironika, ktorý má pochybnosti o funkčnosti, zameranosti či privilegovanosti slovníkov, ale aj o existencii akéhosi konečného slovníka. Je nevyhnutné poukázať (...) na antropologický a morálno-axiologický rozmer novopragmatistického myslenia, ktorý je vzdialený Heideggerovi po obrate a taktiež na problém sokratovskej spravodlivosti, ktorý mu je taktiež vzdialený, na rozdiel od rortyovského ironika. Dôležitou črtou teoretického ironika je odmietanie tradičnej metafyziky a sústredenie sa na metafyziku v úplne odlišnom slova zmysle, teda ide o snahu pochopiť metafyzické (teoretické) nutkanie natoľko, že sa ho človek zbaví. Avšak ani to pre Heideggera neplatí. Rortyho výzva k filozofii ako napĺňaniu ľudskosti je v absolútnom nesúlade s Heideggerovým Listom o humanizme, v ktorom humanizmus podriaďuje dejinám Bytia a vôbec mu nejde o človeka alebo ľudskú dôstojnosť, ale len o myslenie Bytia. (shrink)

Abstrakt Stať seznamuje se dvěma koncepcemi stylů – „styly vědeckého myšlení“ historika Alistaira C. Crombieho a „styly uvažování“ filozofa Iana Hackinga – a vyplňuje tak určitou mezeru v českém prostředí, kde jim zatím nebyla věnována patřičná pozornost. Na úvod bude představena historická koncepce Crombieho, která styly používá jako organizující kategorie pro výklad dějin západní vědy, a následně jejich Hackingova transformace ve filozofické kategorie uplatnitelné i v současné vědě. V návaznosti na to budou stručně nastíněny okolnosti jejich vzniku, vzájemné odlišnosti a (...) recepce dalšími autory. Těžiště statě spočívá v uvedení stylů do souvislosti s objektivitou, protože pro Crombieho i Hackinga jsou právě styly tím, co konstituuje vědeckou objektivitu. Odlišné pojetí objektivity v různých disciplínách je pak výsledkem ontologické mnohosti zkoumaných objektů i teoretické a metodologické plurality, mající původ právě v historicky odlišných stylech vědy. To bude ilustrováno na příkladu pravděpodobnostního a statistického stylu, který Hacking v několika svých prací detailně rozpracoval. (shrink)

Příspěvek poukazuje na současnou pozici (roli) transdisciplinárního přístupu ve vědě, kdy upozorňuje na potřebu, důvody a význam inter- a transdisciplinární spolupráce napříč humanitními i přírodními vědami. Výklad se opírá o zásadní ideové fundamenty filosofie a metodologie vědy a zasazuje problematiku do širšího kontextu informatizace, respektive takzvané informační společnosti, která vytváří nové (virtuální) světy (jako produkty konstruktivního typu racionality). Dále je představen obecný postup při výzkumu nových fenoménů stavějících na transdisciplinární platformě. Popsaný vývoj v oblasti vědy s sebou nese také změnu (...) přístupu ke vzdělanosti (potřebu změny). Do popředí se v současné době (opět) dostává otázka multioborově vzdělaného člověka. (shrink)

Myšlení Karla Marxe se stalo základem dialekticko-historicko materialistické filosofie a tak zvaného vědeckého komunismu. Marxův filosofický vývoj byl však složitý a před dialekticko-historicko materialistickou a komunistickou fází Marx prošel fází kritického idealismu a byl jedním z mladohegelovských filosofů hlásících se k určitému způsobu interpretace německého filosofa Hegela, kterou byly ospravedlňovány požadavky na radikální společenské změny. Ve stati je ukázáno, že mezi mladší, kriticko-idealistickou, a starší, dialekticko-historicko materialistickou fází je hlubší vztah než temporálně-kauzální či logický, a tento vztah je nazván implicitní (...) přítomností kriticko-idealistické fáze ve fázi dialekticko-historicko materialistické. V důsledku Marxova a Engelsova zásahu do vývoje komunistického hnutí, ve kterém získali vedoucí ideologickou pozici, se radikálně změnila obhajoba komunismu a na základě Marxova a Engelsova příspěvku vzniká tak zvaný vědecký komunismus a socialismus, který se snaží co nejméně argumentovat morálními důvody, ale budoucí vznik komunismu ospravedlňuje jako nutnost dějin, která vyplývá z vědeckého poznání. Tato transformace komunistického ideálu měla zásadní důsledky pro komunistické hnutí a budoucí vznik socialistických systémů, které se ideologicky dovolávaly Marxova učení. (shrink)

Od pojednání o referenčních soustavách, o souřadnicových soustavách a o jejich transformacích přechází autor k mechanice Newtonově a k Maxwell-Lorentzovým rovnicím, jejichž řešením se zabývá. Ukazuje, jak bezvýsledné pokusy ourčení pohybu Země vůči éteru vedly k principu relativity v Einsteinově formulaci a objasňuje jeho geometrické zobrazení Minkowského čtyřrozměrným prostoročasem. Ukazuje dále, jaké změny způsobila Einsteinova teorie ve fyzice, aprobírá relativistickou elektrodynamiku a relativistickou mechaniku hmotných částic. Pozornost věnuje variačním principům relativistické fyziky a úloze principu relativity ve fyzice fenomenologické. Závěrem uvádí (...) základní idejeEinsteinovy obecné teorie relativity a význam prostoročasového kontinua v dnešní fyzice. (shrink)

John Kulvicki explores the many ways in which pictures can be meaningful, taking inspiration from the philosophy of language. Pictures are important parts of communicative acts. They express a variety of thoughts, and they are also representations. Kulvicki shows how the meanings of pictures let us put them to a wide range of communicative uses.

Philosophers of science are increasingly arguing for the importance of doing scientifically- and socially-engaged work, suggesting that we need to reduce barriers to extra-disciplinary engagement and broaden our impact. Yet, we currently lack empirical data to inform these discussions, leaving a number of important questions unanswered. How common is it for philosophers of science to engage other communities, and in what ways are they engaging? What barriers are most prevalent when it comes to broadly disseminating one’s work or collaborating with (...) others? To what extent do philosophers of science actually value an engaged approach? Our project addresses this gap in our collective knowledge by providing empirical data regarding the state of philosophy of science today. We report the results of a survey of 299 philosophers of science about their attitudes towards and experiences with engaging those outside the discipline. Our data suggest that a significant majority of philosophers of science think it is important for non-philosophers to read and make use of their work; most are engaging with communities outside the discipline; and many think philosophy of science, as a discipline, has an obligation to ensure it has a broader impact. Interestingly, however, many of these same philosophers believe engaged work is generally undervalued in the discipline. We think these findings call for cautious optimism on the part of those who value engaged work—while there seems to be more interest in engaging other communities than many assume, significant barriers still remain. (shrink)

Two fundamentally different perspectives on knowledge diffusion dominate debates about academic disciplines. On the one hand, critics of disciplinary research and education have argued that disciplines are isolated silos, within which specialists pursue inward-looking and increasingly narrow research agendas. On the other hand, critics of the silo argument have demonstrated that researchers constantly import and export ideas across disciplinary boundaries. These perspectives have different implications for how knowledge diffuses, how intellectuals gain and lose status within their disciplines, and how intellectual (...) reputations evolve within and across disciplines. We argue that highly general claims about the nature of disciplinary boundaries are counterproductive, and that research on the nature of specific disciplinary boundaries is more useful. To that end, this paper uses a novel publication and citation network dataset and statistical models of citation networks to test hypotheses about the boundaries between philosophy of science and 11 disciplinary clusters. Specifically, we test hypotheses about whether engaging with and being cited by scientific communities outside philosophy of science has an impact on one’s position within philosophy of science. Our results suggest that philosophers of science produce interdisciplinary scholarship, but they tend not to cite work by other philosophers when it is published in journals outside of their discipline. Furthermore, net of other factors, receiving citations from other disciplines has no meaningful impact—positive or negative—on citations within philosophy of science. We conclude by considering this evidence for simultaneous interdisciplinarity and insularity in terms of scientific trading theory and other work on disciplinary boundaries and communication. (shrink)